Ahoj dedo.
Veľmi by som chcela aby boli ľudia k sebe lepší… a asi by sme mali začať každý začať od seba… Netuším čím to je, či vekom niektoré veci vnímam inak, alebo som si LEN začala všímať viac ľudí. Myslím tých neznámych.
Každé ráno (presnejšie v pracovný deň) sedím v kaviarni a väčšinou čakám šéfa na pravidelnú rannú kávu. Keďže zväčša mešká, sledujem „pohyb“ na ulici. Ulica je pre mňa veľmi inšpirujúca, pretože sa tam deje veľa zaujímavého v podstate stále. Každý človek prichádza s tým svojim príbehom, životom, osudom, so svojimi radosťami, či starosťami.
Človek sa takým malým „špehovaním“ veľa dozvie. Občas vidím, čo poteší srdiečko, inokedy čo ma zamrzí, i keď sa ma to priamo samozrejme netýka.
No dnes som bola svedkom niečoho veľmi zvláštneho, tak som sa rozhodla, hneď Ti o tom napísať..
Dotyčný pán sa niekam ponáhľal a v rýchlosti svojich krokov stíhal vrieskať do mobilu (úprimne ľutujem osobu na druhej strane, nič príjemné začať deň takouto „sprchou“). Oproti nemu prechádzala milá staršia pani so svojím malým psíkom a venovala mu úsmev. Pán nereagoval, ďalej riešil svoj problém v telefóne a pani sklopila smutne oči. Ja ako nestranný pozorovať popíjajúci svoju rannú kávičku som sa iba ticho prizerala a zamrzelo ma správanie „nervózneho“ pána. Na moje prekvapenie to pani so psíkom vôbec nerozladilo. Opäť zodvihla hlavu a s úsmevom na staručkej tváričke začala hľadať miesto v kaviarni. Nachádzala sa priamo oproti miesta, kde som sedela. Ona sa zložila k malému stolíku do rohu kaviarne, psík sa pohotovo a bez príkazov uložil pri jej nohu a strážil svoju paničku. Mladá čašníčka po chvíľke vyšla von. Spýtala sa svojej zákazníčky, čo môže ponúknuť. Starká zdvihla hlavu s tichou otázkou: „či môžu len chvíľku posedieť, oddýchnuť si“. Slečna čašníčka s úsmevom pritakala, samozrejme a a vzápätí sa stratila vnútri kaviarni. O chvíľku prišla s pohárom vody pre pani a s miskou pre psíka. Wau, wau, wau! A toto je tá ľudskosť, ktorá mi chýba. Taká maličkosť a tak krásna vec.
Napriek tomu (možno práve kvôli tomu!), že áno máme svet plný stresov, starostí a občas každý jeden z nás ťahá z posledných síl, stále si dávam dookola tie isté otázky.. Kam sa vytratila tá „obyčajná ľudskosť“, kam sa vytratili slovíčka ako prosím, ďakujem a prepáč? Áno iste, niektorí pravdepodobne povedia, taký je teraz život, uponáhľaný. Aj ja mám problémy. Riešim hypotéku, čo kedy nakúpiť, čo vybaviť a áno priznávam, tiež sa mi občas zdá, že 24 hodinový deň je proste „sakra málo“, no napriek tomu sa snažím byť ľudská. Byť vďačná za maličkosti, darovať či vrátiť úsmev /predsa nás nestojí nič a i ten najzamračenejší pán akého som dnes stretla i ja – by práve ten úsmev veľmi potreboval, napriek tomu že ho neopätoval/.
Želám si dedo, aby sme k sebe boli lepší, všímali si ostatných ľudí, darovali si navzájom úsmev a nie zamračené (smutné) tváre, robili si život krajším – žili sme život, a nie len prežívali!
A pamätali si, žijeme iba raz,
ale ak to robíme dobre, tak RAZ bohato STAČÍ … 🙂
PS: Chýbaš mi dedo! Každý deň, čo žijem bez teba.
