MikiWasp
čítaš..
Buďme k sebe lepší..
0

Buďme k sebe lepší..

a skúsme začať od seba…

Netuším čím to je, či vekom niektoré veci vnímam inak, alebo som si LEN začala všímať ľudí. Myslím neznámych.

Každé ráno (rozumej, pracovný deň) sedím v kaviarni a väčšinou čakám šéfa na pravidelnú rannú kávu. Keďže zväčša mešká, sledujem „pohyb“ na ulici. Ulica je pre mňa veľmi inšpirujúca, pretože sa tam deje veľa zaujímavého. Každý človek prichádza s tým svojim príbehom, životom, osudom, so svojimi radosťami, či starosťami. 

Človek sa takým malým „špehovaním“ veľa dozvie. Občas vidím, čo poteší srdiečko, inokedy čo ma zamrzí, i keď sa ma to priamo samozrejme netýka.

No dnes som bola svedkom niečoho veľmi zvláštneho, tak som sa rozhodla, hneď Vám o tom napísať..

Dotyčný pán sa niekam ponáhľa a v rýchlosti svojich krokov stíha vrieskať do mobilu (úprimne ľutujem osobu na druhej strane, nič príjemné začať deň takouto „sprchou“).  Oproti nemu prechádza milá staršia pani so svojím malým psíkom a venuje mu úsmev. Pán nereaguje, ďalej rieši svoj problém v telefóne a pani sklopí oči. Ja ako nestranný pozorovať popíjajúci svoju rannú kávičku sa iba ticho prizerám a mrzí ma správanie „nervózneho“ pána. Na moje prekvapenie to pani so psíkom vôbec nerozladilo. Opäť zodvihla hlavu a s úsmevom na staručkej tváričke začne hľadať miesto v kaviarni, nachádzajúcej sa priamo oproti miesta, kde práve sedím. Sadá si k malému stolíku do rohu kaviarne, psík sa pohotovo a bez príkazov ukladá pri jej nohu a stráži svoju paničku. Mladá čašníčka vychádza von, spýtať sa svojej zákazníčky, čo môže ponúknuť. Starká zdvihne hlavu s otázkou, či môžu len chvíľku posedieť, oddýchnuť si. Mladá čašníčka sa usmeje a vzápätí sa stráca vnútri kaviarni. O chvíľku vychádza s pohárom vody pre pani a s miskou pre psíka. Wau, wau, wau! A toto je tá ľudskosť, ktorá mi chýba.

Napriek tomu (možno práve kvôli tomu!), že áno máme svet plný stresov, starostí a občas každý jeden z nás ťahá z posledných síl, stále si dávam dookola tie isté otázky..  Kam sa vytratila tá „obyčajná ľudskosť“, kam sa vytratili slovíčka ako prosím, ďakujem a prepáč? Áno iste, niektorí pravdepodobne povedia, taký je teraz život, uponáhľaný. Verte mi, aj ja mám starosti, aj ja riešim problémy. Riešim hypotéku, čo kedy nakúpiť, čo vybaviť a áno priznávam tiež sa mi občas zdá, že 24 hodinový deň je proste „sakra málo“, no napriek tomu sa snažím byť ľudská. Byť vďačná za maličkosti, darovať či vrátiť úsmev /predsa nás nestojí nič, a verte či nie, i ten najzamračenejší pán akého ste dnes stretli – ho potreboval, napriek tomu že ho neopätoval/. Buďme k sebe lepší, všímajme si ostatných ľudí, darujeme si navzájom úsmev a nie zamračené (smutné) tváre, robme si život krajším – žime život, neprežívajme ho!

A pamätajme si, žijeme iba raz,
ale ak to robíme dobre, tak RAZ bohato STAČÍ … 🙂

Pridaj komentár

Pokračovaním v prehliadaní webovej stránky www.mikiwasp.sk súhlasíte s používaním cookies. viac informácií

Nastavenia cookies na tejto webovej stránke sú nastavené na "Povoliť cookies" vám prehliadanie možné skúsenosti. Ak budete pokračovať na používanie tejto webovej stránky bez zmeny nastavenia cookies alebo kliknite na tlačidlo "Prijať" nižšie potom dávate súhlas k tomu.

Zavrieť