Ahoj dedo.
V dnešnom príbehu sa troška vrátim v čase. A tiež budeme spolu cestovať. Konkrétne do slnečného Bulharska, pár rokov späť. Jedno leto (vtedy sa dalo ešte slobodne cestovať a netrápili nás rúška, či nejaký covid), sme sa partia vybrali na dovolenku. Oddýchnuť si, užiť si slniečka, tepla a všetkého, čo nám krajina ponúkne.
Dovolenka bola skvelá. Napriek počiatočným problémom s hotelom a službami. Ja, ako vždy vybavená čítačkou (s počtom kníh, ktoré by som nemohla stihnúť prečítať ani za pol roka), som mala program jasný. Oddych. Pláž. Slnko. More. A knihy, more kníh.
Pre mňa jednoducho dokonalá dovolenka, naozaj nič viac nepotrebujem.
Ten rok bol pre mňa pracovne dosť náročný (fyzicky aj psychicky) a 10 dní kľudu mi padlo naozaj vhod. Nasledujúce rána i dni vyzerali ako cez „kopirák“.
Raňajky pripravené na ôsmu hodinu, po prehýbajúcich sa švédskych stoloch moje kroky viedli na terasu. Malá čierna káva, cigaretka (neboj dedo, už nefajčím) a pár stránok z nejakej dobrej knižky. To bola (je a aj vždy bude) moja predstava dokonalého rána (teda dnes už bez tej cigarety).
Hneď po rannej rutine sme sa pobrali smer pláž (rozumej 5 minút od hotela). Cestou klasická zástavka po drinky. Konečne sme našli miesto vyhovujúce pre všetkých a obsadili si ležadlá kúsok od mora aj bufetu. Nie príliš blízko hulákajúcej hudby. Podaktorí z nás naskákali hneď do mora, viacerí skončili v plážovom bare. Ja som zvolila opaľovanie. Do malej taštičky so slúchadlami si odložila prstene a ponatierala sa opaľovacím krémom. Po nejakom čase si kamarát chcel požičať slúchadlá. V tom čase boli klasické drôtové. Pri vyberaní som však vytratila zlatý prsteň (jasné, že najnovší).
Deň prebehol klasicky, ako aj ostatné. Dobrým obedom na pláži, oddychovaním, plávaním, čítaním, či hraním žolíkových kariet. Plány na večer boli v plnom prúde. Jedna skupinka smer bar, druhá na prechádzku do mesta a pár drinkov. Obliekla som si obľúbené šaty, použila obľúbenú vôňu, bezchybne naniesla make-up. Poslednou bodkou boli šperky. Retiazky ani náramky si bežne neskladám, prstene som našla v taštičke. Až na jeden. Práve ten najnovší, zakúpený asi týždeň pred dovolenkou. Nebol extrémne drahý. Ani ničím výnimočný. No bol odmenou. Sľúbila som si ho za odvedenú prácu a vybratý niekoľko mesiacov pred kúpou. Budem úprimná. Zostala som smutná. Nie, nemyslím to tak, že sa mi zrútil svet. Iba mi to proste bolo ľúto.
Večera prebehla v príjemnej atmosfére, no ja som stále myslela na jedno. Pánska osádka začala popíjať miestne rumy a dámy miešané drinky. Bolo rozhodnuté. Večer v hotelovom bare. Po chvíľke som sa rozhodla prejsť. Stále ma „niečo“ ťahalo na pláž. Asi dámy (dievčatá, ženy), to poznajú, intuícia ma volala. Vieš si predstaviť reakciu mojej osádky? „Ideš hľadať prsteň v piesku? Po tme? Ako vážne?“ a hurónsky rehot. Ani nevieš, kde presne sme mali ležadlá“.
Mali pravdu. Nevedela som. Napriek tomu, že rozum mi hovoril to isté, musela som sa ísť aspoň pozrieť. Veď čo, prinajhoršom sa prejdem. S baterkou zapnutou na mobile som vykročila do tmy. Jediný záchytný bod bolo zlomené ležadlo na pravej strane operadla. Po asi desiatich minútach sa mi podarilo vypátrať naše miesto. Zhruba v rovnakom čase sa ku mne začali blížiť svetielka z blikajúcich mobilných telefónov. Áno, boli to moji priatelia. Rozhodnutí pomôcť, hľadať ihlu v kope sena.
Keďže slnečníky na pláži boli upevnené, stačilo nám rozložiť ležadlá na približne pôvodné miesta. Je to neuveriteľné, no do piesku som zahrabla snáď 5 krát a uvidela svoj prsteň. Neverila som vlastným očiam. Všetci sme sa rozosmiali a popravde nechápali takej náhode.
A o tom je celý môj dnešný príbeh dedo, ktorý som ti prišla rozpovedať. Ja som si uvedomila silu intuície. Silu tušenia. Silu rozhodnutia, ktoré nebolo podložené žiadnymi dôvodmi. Od tejto príhody sa snažím naplno počúvať svoju intuíciu. Pravdou je, že takto silný popud som odvtedy nemala. Neviem to dodnes vysvetliť. No v živote mám momenty, kedy sa rozhodujem intuitívne, ako vtedy, keď ma „niečo“ tak veľmi ťahalo na pláž….
Preto dedo všetkým odporúčam, počúvajte svoju intuíciu, či nutkanie, tušenie. Aj keď si to neviete vysvetliť, či rozumne zdôvodniť. A možno práve preto….
PS: Chýbaš mi dedo! Každý deň, čo žijem bez teba.
