Sľúbila som recenziu dnes. Napriek tomu, že mám nachystaných už x recenzií kníh, ktoré som tento rok prečítala. Od včera mi píšete správy, aká je kniha. Tiež váhate, či ju kúpiť alebo nie. Váhala som i ja. Dokonca sa objavila v mojom košíku v kníhkupectve viackrát. Nakoniec ju mám a aké dobre rozhodnutie to bolo!
V prvom rade – nikoho neobhajujem a ani nikoho nesúdim! Nenájdete tento zámer ani v knihe!
Pamätám si, keď som si robila pred vyše 20 rokmi vodičský preukaz. Môj taťuldo mi povedal: „pamätaj si! Ako šoférka, si jednou nohou v hrobe a druhou v base…. Práve to je dôvod, prečo sa pri takýchto tragédiach snažím ľudí neodsudzovať. Žiadnych. Ani bohatých, ani známych. Nakoniec sú to presne takí istí ľudia ako my. Z mäsa a kostí.
Som šofér, a akokoľvek si môžem za volantom veriť, pravda je, že stať sa to môže každému z nás….
Ale späť ku knižke. Asi to chce neuveriteľnú odvahu siahnuť hlboko do svojho vnútra a napísať knihu o najväčšej tragédii života. Pri čítaní mi behal mráz po chrbte, občas som sa dokonca neubránila „smokleniu“. Niektoré pasáže som čítala doslova na viackrát, s dlhšími prestávkami.
Pri opise ako prišla o ocinka som dokonca musela prestať čítať. S príbehom sa vžijete veľmi rýchlo,je písaný od srdca, úprimne, z pohľadu človeka, ktorý si zažil peklo. Ja neviem, či nejaká kniha u mňa doteraz vzbudila toľko emócií. Vlastne viem. Nevzbudila.
Pravdou je, že médiá skreslia naozaj všetko. Často nás ovplyvnia. A možno my „obyčajní ľudia“ by sme sa mohli viac zamyslieť, pokiaľ vyriekneme svoj „rozsudok“.
Ja ďakujem za túto knihu. Ťažký príbeh a pohľad do duše človeka, ktorý sa snaží každý deň o nemožné. A prajem ti Evička (dovolím si týkať, medzi nami je malý vekový rozdiel), aby si stretáva ľudí s otvoreným srdcom, ktorí neodsudzujú.. A s radosťou dajú druhu šancu na správny život ?? veľa šťastia
